Samotná predstava ma napĺňala úžasom a túžbou po pohľade na tú priestrannú miestnosť – sálu architektonicky sa porovnávajúcej s katedrálou! Na to moderné umenie využívajúce oblé línie pravouhlých tvarov v kombinácii s pestrofarebnosťou obnažených bielych stien. Tie sem-tam hrdo nesúce plagáty, ktoré odpradávna stelesňujú modly mojich snov a drevené stoly, ktoré nastavením dotvárajú dokonalosť interiéru. Opomíjala ma tá predstava, ktorá sa však nikdy nevyrovná realite, presahujúcej stav nirvány.
Tak ako iste chápete po tomto osviecujúcom zážitku vlastnej pokory a kajúcnosti mi bolo vlianých síl do mojich údov, pozviechať sa a vydať sa na svoju poslednú púť. Ale kde nič tu nič, môj zmysel života sa stratil. Cenný papier pri toľkom rozjímaní unikol mojej pozornosti a svojvoľne sa nechal rozhodnúť o prepožičaní si inej lokality.
Babička si sedkala na svojej spráchnivenej stoličke a šila pokojne . Tak mi neostalo iné len sa pustiť do hľadania. Spoza stola za stôl, spod koberca na koberec, zase na stôl, do skrinky a naspäť. Lomcoval mnou nepokoj, zúrivosť ! Potom plač a beznádej ... Mizéria prekvitala v mojom duchu, prevyšovala podstatu môjho bytia.
Márne som volala, márne prosila a modlila sa... Spínala ruky k nebu a dvíhala hlas žobrajúci si odpoveď na poslednú otázku „Prečo ...“.
Nemý pozorovateľ však víťazil. Moja babička. Sedela vo svojej spráchnivenej stoličke s operadlami na ruky a koženným poťahom a šila pokojne. Bola nečinným svedkom môjho zúfalstva, svedkom tej náhlej vnútornej bolesti a bezodnej prázdnoty. Počas celého hľadania, som jej dávala otázky, prosiac, či ho niekde nevidela, ale ona iba s pokojným úsmevom ignorovala moje pokusy o vydávanie artikulovaných zvukov a veľkých smutných očí.
A zrazu ... Ťukol mi na čelo blesk z jasného neba, do môjho srdca vstúpil Fibernet a bolo mi to jasné. Za tým stála jediná osoba, pokrivkávajúca, ticho sa škeriaca, guľkovitá, vymačkaná, vysušená, srdiečková, mierne priteplená tetuľa. Bielovlasá mrcha! To ona, ona, ona !
Zašla som do jej komôrky s vystaveným notebookom, masívnou reprosústavou JBL (ozvučenie koncertov & spol), zapnutým stroboskom, dvoma moving-head-mi, ôsmimi bilindrami a troma moonflower-mi (už mi je jasné, prečo má brýle o hrúbke asfaltu ), potichúčku pootvorila šuflík a BINGOOO ! Bol tam ! Môj svet nabral farby a pľúca nádych. Čistá energia prúdom vyvrátila elektrárne v čakrách a moje druhé ja vstalo z mŕtvych. Bol tam .
Obliekla som si teda plášť, vzala do rúk palicu a do šatky bochník chleba so syrom a vydala sa svojou cestou. Na tej ma ale sprevádzala jediná myšlienka, jediná predstava vyvolávajúca burcujúci smiech. – Aké neskutočné potešenie muselo tej starej ženskej robiť moje zúfalstvo, keď si celé poobedie vedľa mňa šila a iba ticho rehnila popod fúzy. Že je mrcha a potvora by som na ňu ešte tipla, veď je ženská . Ale toto odhalenie vo mne vytvorilo doživotnú traumu... Moja babka je sadistka !